Nech žije stereotyp.

19. dubna 2011 v 21:19 | Lily Rose |  .:Every Day Life:.


Samozrejme, že to myslím ironicky...


Je piatok, jeden z najľahších a najkratších dní u nás v škole. Pozriem na hodinky, ktoré mi znudene hlásia čas 12:50. Čo to znamená ?! Len to, že si za lavicami, spoločne s kolegami z triedy, posedíme ešte 40 minút. Potom to vypukne..
Študenti sršiaci energiou a šťastím z toho, že im práve začína víkend, sú všade. Ja, spoločne s grupou kamarátok, si spokojne vykračujeme smerom na autobusovú stanicu. O 10 minúť si v duchu povieme "Sme tu". Mne ide bus každú chvíľočku preto ľutujem ostatne slečny, ktoré si na svoju cestu domov počkajú minimálne hodinu. Spokojne nastúpim na autobus... O pol hodinku som doma..
Unavená, no zároveň spokojná, zložím zo svojich nôh okovy v podobe topánok. Vyzliecť, osprchovať sa a venovať sa ďalšej z mojich povinností. Blogom.
Kiež by bol len jeden...Človek sa sťažuje na únavu a nedostatok času, no aj napriek tomu si na krk DOBROVOĽNE zavesí bremená v podobe štyroch blogov. Jednoducho neviem čo chcem. A ani to vedieť nikdy nebudem.
Opäť som nestihla ani polovicu povinností, ktoré bolo treba splniť a už bolo päť hodín. Čas, keď môj milovaný muž končí v práci a vydáva sa na cestu za mnou. Avšak, poznáte to. Konečne sa vám črtá na príjemný zážitok a ono sa to silou mocou niečím pokazí.
Idem (opäť) do kúpeľne nachystať sa. Zazvoní zvonček. Niekto je pri dverách.. Mamin priateľ mi jasným gestom ukáže, že sa mám pratať do izby. Vykonám.
Bol to "Pán" domáci. Dvaja ľudia (nazvyme ich "Rodičia") s ním riešia bežné veci.
Keď sa človek neustále sťahuje (v mojom prípade asi tretí krát) zvykne si na tieto bežné obhliadky bytu, ktorý práve obývate. Mať tak konečne vlastný dom...Volá mi môj milovaný. Pýta sa, či som prichystaná, že o 20 minúť je u mňa. Jemne zníženým tónom hlasu mu oznámim, že sa uvidíme neskôr. Všetko tak, aby ma nepočuli tzv. Rodičia. Akoby však na druhom konci bol človek, ktorého nepoznám. Neviem či nejde len o moju fantáziu, ale ten "neznámy" ma začne karhať slovami
"To si si nevedela vybaviť, byť pripravená na čas ?!" alebo "Určíte s niekým si... (!!) "
Po pár minútovej prednáške mi môj milovaný zloží so slovami :
"Vieš čo ?!".. Tut, tut...
On vážne zložil. Po našej dvoj- ročnej známosti sme si však zvykli na fakt,
že sa musíme obaja len schladiť a všetko bude opäť O.K.
Niekedy sa však sama seba pýtam,
či je naozaj nutné nechať sa takto trýzniť a potom sa zasa tváriť že všetko je v najlepšom v poriadku...

(Ako sa to vyvíjalo ďalej sa dozviete v budúcom článku.)

 


Komentáře

1 Veronika Dvořáková Veronika Dvořáková | Web | 19. dubna 2011 v 21:28 | Reagovat

Hezký dess :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama